Šarlatánstvo - bylinkárstvo
Je niečo magické na ľudových liečiteľoch. Nech sa to vezme z akéhokoľvek konca, tajomno okolo bylinkárov stále existuje a priťahuje pozornosť, aj napriek tomu, že spoločnosť je už viac pragmatická. Veda pokročila, medicína tiež, ale keď racionalizmus zlyháva, človek má sem tam potrebu utiekať sa k niečomu nadprirodzenému, k nejakému záchytnému bodu. Niekto ho nájde vo viere, niekto v prírode, či bylinkách a niekto v kombinácii oboch. Povedal by som, že to je akýsi stredoeurópsky šamanizmus a čoraz častejšie sa stáva námetom aj pre knihy, či filmy. Inak tomu nie je ani pri filme Šarlatán.
Žítkovské bohyne a Šarlatán
Ak vám nič nehovorí slovné spojenie žítkovské bohyne, dovoľte mi pár slov na úvod. V malej moravskej dedinke Žítková, pri hraniciach so Slovenskom, žil rod žien, ktoré boli vyhľadávané, údajne kvôli ich nadprirodzeným schopnostiam liečiť, urieknuť, či veštiť z vosku. Ich osudy sú popísané napríklad aj v knihe autorky Kateřiny Tučkovej. Dej má zaujímavú formu striedania detektívky so zápismi listín ŠTB, podstatná časť knihy má teda aj dokumentárny charakter. Túto publikáciu nespomínam len tak náhodou. Existuje v nej strašne veľa paralel v porovnaní s filmom Šarlatán. Dej príbehov sa odohráva už počas prvej svetovej vojny a jadro príbehov trvá až po povojnový socialistický režim. Aj kniha aj film sledujú ľudových liečiteľov a obidva vykresľujú aj ich prenasledovanie – či už počas protektorátu, ale aj po nástupe komunistickej strany. Hitler bol známy tým, že sa venoval aj okultizmu. Študoval germánske zvyky a ľudové liečiteľstvo bral ako ich súčasť . Bohyne odmietali presun do nemeckej ríše a myslím, že to bol dôvod k ich prenasledovaniu počas protektorátu. Hlavná postava filmu – Jan Mikolášek (Ivan Trojan), nakoľko bol zo Sudet, tú cestu podstúpil. Narazil však na Nemca Kiesewattera (Joachim Paul Assböck), ktorému odmietol vyliečiť dcéru. Ani ľudový liečiteľ nedokáže bylinkami vykurírovať pokročilé štádium rakoviny. Nemecký oficier to však považoval za zradu a jej smrť pripisoval Honzovi. Komunistickej strane zase vadilo, že Mikolášek aj napriek tomu ochotne pomáhal Nemcom – chcel liečiť a nezáležalo mu na štátnej príslušnosti, bral to ako poslanie. Žítkovské bohyne takisto trpeli aj za komunizmu. Napriek tomu, že odmietli presun do Nemecka, čo by sa dalo vyložiť ako prejav neochoty spolupracovať s ríšou, ich istý človek bral ako imperialistické spojky – mali teda “o zábavu postarané“.
FOTO: Marlene Film Production
Presahy k aktuálnym témam
Som presvedčený, že tento film vyvolá diskusiu, kvôli tomu, že naša spoločnosť je dosť polarizovaná v niektorých témach, akou je napríklad homosexualita. Kniha sa jej dotýka síce okrajovo, no vo filme je dosť detailne vyobrazený vzťah hlavnej postavy Jana Mikoláška s jeho asistentom Františkom Palkom (Juraj Loj). Oba príbehy filmu aj knihy sú inšpirované reálnymi postavami, aj keď Mikolášek sa mal zrejme lepšie – aj finančne, ale aj tým, že pomáhal ľuďom z vyšších politických sfér a bol tak pod ochrannými krídlami – nie však nadlho. Po smrti prezidenta Zápotockého stratil Mikolášek svojho “anjela strážneho“ a stal sa tŕňom v oku zložkám štátnej bezpečnosti. Tá ho zdiskreditovala a začalo sa vyšetrovanie, počas ktorého sa divák retrospektívne dozvedá o jeho živote. Film má otvorený koniec, aj keď si myslím, že ak ste film sledovali pozorne, viete si domyslieť, ako to skončilo.
Mikoláškov charakter
Ako som uviedol v tagline, charakter človeka bylinkami nevyliečiš. Scenárista Marek Epstein vykreslil hlavnú postavu nie ako hrdinu, ale ako človeka. Ten nie je neomylný – veď každý má svoje muchy, svojich vnútorných démonov. Povedal by som, že všetko v prírode sa snaží byť v rovnováhe a aj dobrosrdečnosť, či láska sa vyvažuje zlobou a surovosťou. Z obdivoch korýt mal Mikolášek dosť, a tak jeho postava neskĺzla do nejakej patetickej roviny bezchybného čarovného deduška, ktorý ovláda mojo s bylinkami, ale poodhalil aj jeho odvrátenú stranu. Táto ambivalencia je pre diváka oveľa pútavejšia. Mikoláška hrali dvaja herci – Trojanovci. Ivanov syn Josef, prebral po otcovi štafetu statočne. Vo filme zahral mladého Honzu. Jaroslava Pokorná tiež zahviezdila vyobrazením starej bylinkárky, ku ktorej sa chodil učiť odhadovať diagnózy. Postava svojskej ľudovej liečiteľky jej sadla oveľa lepšie, ako napríklad úloha Palachovej matky vo filme Hořící keř, kde bola taká nemastná neslaná. Tú depresiu zo straty syna nedokázala podať úplne presvedčivo. Babička, ktorá odhaduje skazu v tele z moču – to už jej sedelo, ako sa povie, sťa zadok na šerbeľ.
FOTO: Marlene Film Production
Obrazomaľba
Martin Štrba je na poli slovenskej audiovízie taká rozkvitnutá ruža medzi smradľavkami. Nechcem tým samozrejme uraziť ostatných našich kameramanov, ale Štrbové videnie a vizuálne schopnosti ďaleko prekonali priemer (koniec koncov, celkovo myslím, že slovenská nová vlna je vizuálne veľmi pútavá – existuje dokumentárny film Vlna vs. breh, ktorý natočil Martin Štrba + kolektív a je to taká sociologická sonda do ich komunity a tvorby a spôsobu života). Šarlatán je obrazovo hravý a po remeselnej stránke vynikajúco zvládnutý film. Výtvarné kompozície, rekvizity, prostredia a detailné zábery diváka vtiahli do deja hlbšie. Štrbova obrazová hravosť sa prejavovala aj prácou s bokehom, lomom svetla, zrkadlením, prácou s väčšími ohniskovými vzdialenosťami. Mreže zase naopak využil ako scudzovací prvok a náznak intimity počas spovede medzi Mikoláškom a jeho advokátom (Jiří Černý). Naposledy som mal podobné vizuálne zážitky pri sledovaní Kieslowského Dvojakého života Veroniky. Či je náhoda, že aj režisérka filmu Šarlatán pochádza z Poľska neviem, ale zrejme si Poliaci vedia vybrať dobrých spolupracovníkov na kameru.
Čo tomu chýba?
Aj keď je námet a scenár spracovaný zaujímavo a film je po vizuálnej stránke veľmi pútavý, absentuje v ňom náznak nejakej akcie. Celý film plynul v takom pokojnom toku času. Pokiaľ chcela režisérka Agnieska Holland osloviť s aktuálne dosť diskutovanou témou homosexuality mladé publikum, mala tomu prispôsobiť aj plynutie deja a niekde ho aspoň strihom zdynamizovať. Takto to pôsobí ako taká romantická viacaktovka s drobnou drámou. Film inšpirovaný skutočnosťou z obdobia dvoch vojen a s ním spojeného prenasledovania, či povojnového pokrivenia charakteru postáv, si doslova žiada dynamiku. Na druhej strane chápem, že Agnieska Holland má svoj rukopis čo sa dynamiky času a rozprávania týka a zrejme si ho chcela zachovať aj pri Šarlatánovi.
