recenzia písaná pre Generation magazín
Predátori na webe
Internet je veľmi užitočný nástroj, ktorý ponúka široké spektrum možností, dát a informácií. Za posledných 20 rokov sa stal skutočne dostupným prakticky pre všetkých. Kým pred dvoma dekádami existovali len špecializované internetové kaviarne, dnes je wi-fi zóna braná ako samozrejmosť. Je úžasné, že vďaka mobilným dátam má človek možnosť surfovať a brázdiť stránky, kdekoľvek má operátor pokrytie, avšak s veľkou silou prichádza aj obrovská zodpovednosť. Každá minca má totiž dve strany a keď sa môžeme tešiť z hromady možností, ktoré nám internet poskytuje, nesmieme opomínať ani tie negatívne zákutia. Cyberšikana sa stáva čoraz bežnejšou, kriminálna činnosť sa tiež presúva do virtuálneho sveta dark webu a sexuálne obťažovanie sa vďaka anonymite, ktorú internet poskytuje, už tiež stáva bežnou rutinou. Častokrát sa bohužial stávajú obeťami ľudia, ktorí sa ešte nevedia brániť.
Kto loví koho?
Film V síti od režisérskej dvojice Vít Klusák a Barbora Chalupová odhaľuje pozadie sexuálneho obťažovania maloletých v Českej republike. Pre Barboru Chalupovú je to podľa Československej filmovej databázy (po rade študentských filmov) debutový snímok. Klusák je na poli audiovizuálneho priemyslu už stálica. Filmárske duo sa rozhodlo sprostredkovať divákom neľahko stráviteľný, no o to potrebnejší film. Ak poznáte Kazmu Kazmitcha a jeho kvalitné pranky a odhaľovanie pozadia, ako to v showbiznise chodí s marketingom (kauza Rytmus zbil Kazmu) alebo hyenizmus médii (pozadie relácie Prostřeno s Karlovým simulovaným tourettovým syndrómom), myslím, že by ste určite mali s/poznať aj Víta Klusáka. Je to totiž taký Kazma českého dokumentárneho filmu. Klusák po Českom sne, Českom míri či Světe podle Daliborka, ktoré boli skôr smutno smiešne, siahol tentokrát po o dosť ťažšom kalibre a veľmi vážnej téme. Kazma má plán zahalený do rúška tajomstvaa všetko smeruje k jeho realizácii. Väčšinou sú ale jeho pranky prezradené až neskôr a divák sa cíti podvedený. Vít Klusák sa v prípade filmu V sieti snaží iniciovať situáciu a pozorne skúma reakcie zainteresovaných predátorov, loviacich mládež na internete. Sleduje, kam až sú schopní zájsť. Plusom je, že o všetkom informuje od začiatku a divák má teda skôr pocit, akoby sa na celom procese podieľal.
FOTO: Hypermarket Film Ltd. / Milan Jaroš
Aj keď film ukazuje 10 dní ateliérového “sociálneho experimentu“, celá produkcia a prípravy trvali oveľa dlhšie. Režisérska dvojica totižto obsadila tri mlado vyzerajúce herečky, nakoľko autori nechceli pošramotiť ešte čisté duše detí. Téma dala aj tak dosť zabrať herečkám Tereze Těžkej, Anežke Pithartovej a Sabine Dlouhej, aj keď hranicu dospelosti už dosiahli. Hrali totižto 12-ročné dievčatá, ktoré využili možnosti internetu a chceli spoznať nových online kamarátov. Z niektorých sa vykľuli lovci po čase, iní išli priamo na vec. Dievčatá mali podľa jedného rozhovoru s Terezou Těžkou dva mesiace na zvládnutie postavy. Proces spoznávania, chatovania a nadväzovania kontaktov trval ďalšie štyri. Počas toho obdobia sa herečky držali prísneho kódexu, ktorého cieľom bolo dokázať, že deti podobné konverzácie nezačínajú prvé, že sú v podstate obeťami, ktoré do toho ničnetušiac vhupnú. Rovnaký princíp teda autori použili aj na predátorov, ktorí takisto nič o nakrúcaní filmu netušili a karty sa tým pádom otočili. Vierohodnosť dokumentu podporujú aj odborníci z terénu. V dokumente herečky riešia situácie, do ktorých sa dostali, s práve takto povolanými ľudmi – s právnikom, sexuologičkou či psychologičkou.
Divák ako súčasť filmu
Podobné filmy častokrát nebývajú veľmi obrazové – teda väčšinou sú založené na výpovediach dotknutých, pripradne protistrán a je to také nudné pátranie s párom hovoriacich hláv. Tie síce boli prítomné v podobe už vyššie spomínaných výpovedí odborníkov, lenže neboli také násilné a nudné. Vždy nasledovali po nejakej scéne s predátorom a potom sa rozoberali takým prirodzeným rozhovorom herečiek s odborníkmi. Divák bol akoby súčasťou nejakého terapeutického sedenia, kedy spolu s herečkami a štábom diskutoval (aj keď pasívne) o práve prežitom zážitku. Veľkým plusom filmu V síti je, že autori nás čiastočne sprevádzajú aj procesom vzniku filmu. Divák má teda možnosť nahliadnuť aj do zákulisia a do istej miery sa oboznamuje, ako sa vyrába ateliérová filmová tvorba. Vidíme prácu dizajnérov a výtvarníkov, ktorý fingovali detské izby herečiek, či filmový štáb – prácu kameramana, režiséra a podobne.
Viac verzií
Film V síti 18+, ako už z názvu vyplýva, nie je pre detského diváka. Dosť explicitne a prakticky bez cenzúry ukazuje to, od čoho vlastne chceli autori uchrániť tých najzranitelnejších. Jediná cenzúra boli rozmazané tváre predátorov. Keďže sa táto problematika týka detí, rozhodli sa tvorcovia prísť s viacerými verziami a sprístupniť tak film aj pre mladších divákov. V síti: Za školou je dostupný pre deti od dvanástich rokov a V síti pre dospelých a mládež. O rozvinutie a väčší dosah témy v spoločnosti sa pričinil aj operátor O2, ktorýrozbehol spolu s tvorcami kampaň Desatoro bezpečného správania na internete a pridali aj ako bonus vystrihnuté scény z filmu.
Film ako nástroj spravodlivosti
Existujú filmy, ktoré zapadnú prachom. Ďalšie nám spríjemnia pár chvíľ, možno zafixujú dobu, no nejaký výrazný zásah do spoločnosti neurobia. Potom sú však aj filmy ako práve V síti, ktoré zatnú do živého a veci sa začnú hýbať správnym smerom. Vďaka autorom filmu sa už pár ľudí stretlo so spravodlivosťou a vďaka natočenému a zozbieranému materiálu sa darí dohľadávať predátorov a postaviť ich pred súd. Je to síce otázka etiky, či je v poriadku spraviť z filmu v podstate zbraň, jedným dychom musím ale dodať – ako inak vypočuť hlas, ktorý zostáva nemý, či už z dôvodu strachu, alebo vydierania. Film totiž odhaľuje práve tieto techniky, ktoré predátori využívajú proti svojim obetiam. Je naozaj smutné vidieť, kam sa za tých 20 rokov posunuli hranice toho, čo sa smie a čo by malo zostať tabu. Internet je dobrý sluha, ale veľmi zlý pán.
Film si môžeš pozrieť aj na platforme dafilms.
recenziu napísal: Adrián
One thought on “V síti 18+”