Michal Kunes Kováč: Chovanie ľudí v zaujímavých situáciách je pre režiséra skvelá škola.

Michal Kunes Kováč

Michal Kunes Kováč

A máme, čo sme chceli rotuje v kinách od 19. októbra. Len za prvé tri víkendy si film prišlo do kín pozrieť 31 000 divákov. Som rád, že na otázky o tomto filme, ale aj o skúsenostiach z nakrúcania, nám odpovedal priamo režisér tohto diela – Michal Kunes Kováč. (Rozhovor si môžete prečítať aj v češtine.)

FOTO: © daviddoros

A máme, čo sme chceli

Ahoj a som rád, že si prijal pozvanie na rozhovor.

Začal by som možno najskôr s tými peknými číslami – A máme, čo sme chceli má celkom solídnu návštevnosť. Ako to vnímate vy vo svojom tíme? Spokojnosť? Alebo ste mali nejaké iné očakávania/obavy?

Ahoj, ďakujem za pozvanie a začnem asi rovno zhurta. 😀 A máme, čo sme chceli malo na Slovensku návštevnosť okolo 43 000 platiacich divákov. Tím je veľmi spokojný, o tom žiadna… Ja sám som nemal predstavu,aká návštevnosť je ideálna, keďže sa  jedná

o môj prvý celovečerný film. Práve dnes som bol pozrieť v škole na FAMU a pýtali sa ma tam, akú mám návštevnosť. Pri tom čísle gratulovali, takže asi to je skvelé. 🙂

Film rozpráva zaujímavý životný príbeh bývalého agenta ŠtB, zároveň ho ukazuje v celkom pozitívnom svetle. V slovenskom filmovom prostredí sa s takýmito ambivaletnými postavami veľmi často nestretávame. Väčšinou je jednoducho zloduch zlý a hrdina dobrý. Čím to podľa teba je?

Práve hĺbka postáv v tomto príbehu ma priťahovala a stále priťahuje. Daniel je bývalý eštébák a nemyslím si, že z tohto príbehu vychádza úplne pozitívne, minimálne bude mať do smrti na chrbte nalepenú nálepku ŠtB. Príde mi to empatické a ako moje prianie, ako chcem, aby to končilo. Nie vyslovene katarziou v objatí, ale začiatkom istého dialógu nad tou témou. Teší ma predstava, že sa diváci po vzhliadnutí tohoto filmu práve rozprávajú o tom, ako by jednali oni, ako by sa správali, ak by sa to stalo v ich rodine. A na otázku zlý či dobrý – no, život je pestrejší a nie je čierno-biely. Postava je zaujímavejšia, ak sa jedná o nejasného hrdinu. Mojím hlavným hrdinom je práve jeho syn Peter, ktorý rozpúta domáce lynčovanie. Myslím si, že ho tiež diváci chvíľkami vnímajú ako antagonistu, nie ako protagonistu.

Film ako médium by mal prinášať aj nové pohľady na rôzne témy. A máme, čo sme chceli rozhodne priniesol niečo nové, alebo iný pohľad. Ako si sa k tomuto námetu vôbec dostal? Kto koho oslovil?

S Marošom Hečkom sa poznáme dlho, vieme o sebe už od mojich začiatkov a svojím vrcholením na filmovej réžii na FAMU sme sa pustili do debaty, čo ďalej. Prišiel som za ním s látkou, ktorá mi rezonuje v živote strašne dlho, ale zistili sme, že na ňu nie je ten správny čas. Tak som mu navrhol, že ak má on nejakú látku, nech mi ju pošle. Poslal mi jednostranný námet na film, ktorý som ihneď videl v hlave. Tešila ma tá pestrosť postáv a nejasný pohľad na príbeh, s ktorým som sa osobne stotožnil. Zoznámil ma s producentom Tiborom Búzom, ktorý produkoval tento film. Sadli sme si a lepšiu spoluprácu na debute som si predstaviť ani nemohol. Kryl mi chrbát v priebehu celej preprodukcie, ale aj počas natáčania.

FOTO: © archív Michala Kunes Kováča

Scenár písali až traja scenáristi. Aká bola spolupráca s nimi? Podieľali sa na tvorbe nejakým spôsobom aj počas nakrúcania? Vstupovali do toho, alebo ti po odovzdaní scenára nechali voľnú ruku?

Písali ho majoritne dvaja – Maroš s Tomášom Dušičkom. Keď bol hotový, zasiahol doň David Cormican. Išlo hlavne o kanadský pohľad na vec, keďže tam máme silnú postavu Kanaďanky. Prišlo mi to rozumné konanie, najmä ten nadhľad, ktorý sme potrebovali. Samozrejme v istých fázach písania sme sa stretávali a na základe komentárov sme okresávali, čo bolo treba okresať. Prišlo mi to ako príjemná spolupráca. Osobne mi pripadal scenár príliš urozprávaný. Chcel som doň dostať viac filmovej reči, čo by ale bol veľký zásah. Keď si predstavíte všetky tie vrstvy, čo ten príbeh má – či je to príbeh doktora Ivaniča a jeho rodičov, alebo Danielovu minulosť, Petrovu minulosť atď. Všetko by sa muselo napísať a natočiť, už by to bol iný film, iný žáner. Takže finálny scenár, s ktorým som na pľaci pracoval, je ideálny. Môžem povedať, že som mal dosť slobody. Príbeh ma nesmierne bavil. O to viac ma bavili postavy a práca s hercom, kde ten scenár ožíval. Tomáš Dušička bol na pľaci čo to išlo, a občas bol dobrá opora, keď sme potrebovali prepisovať – najmä anglické texty. Repliky slovenských a českých hercov sme dolaďovali s hercami na pľaci a bola to skvelá a zábavná práca. Škoda len, že sme nemali viac času.

„Ja nechcem, aby herci hrali, aby si pred kameru pritiahli divadlo. Ja im chcem vytvoriť prostredie, v ktorom nebudú musieť hrať, ale byť."

Pre tento film si si vybral na zobrazenie postáv hercov a herečky, ktorí majú bohaté skúsenosti so životom na pľaci. Bolek Polívka má pestrú filmografiu, Eve Holubovej nedávno na Art Filme Feste v Košiciach udelili cenu za celoživotný prínos. S širokou filmografiou ale nezaostávajú ani Anka Šišková či Ady Hajdu. Janka Kovalčíková, Dávid Hartl, Judit Pecháček a Dano Fischer sú síce z mladšej hereckej generácie, ale  ich tváre sa  dostávajú pred kamery trochu viac ako tváre ich hereckí rovesníkov. Išiel si cielene po skúsenostiach, alebo sa proste títo ľudia osvedčili na nejakom kastingu/kamerových skúškach?

Šiel som cielene po skúsených hercoch. Ako prvý bol v projekte Ady Hajdu. Ten bol tomu projektu srdcom i dušou oddaný. Ja som pri výbere hercov musel cítiť istú chémiu – práve medzi nimi, ale museli sadnúť aj mne. Áčkových hercov nedostaneš na kasting, to sa u nás nerobí. Osobne mi to príde manieristické chovanie, ale tak čo už. Pri Bolkovi alebo Eve to je o tom, že si rád, že do tohto projektu idú aj za cenu, že ich bude režírovať debutant. V obsadzovaní mi veľmi pomohla manželka Katka. Doma sme sa neustále bavili o tom, kto môže byť táto postava a kto tá ďalšia. Obsadzoval som aj na základe charakteru hercov k postavám, aby tam nik nemusel hrať niečo nasilu. Takto postupne sme vyskladali rodinu.

FOTO: © archív Michala Kunes Kováča

Je práca s hercami jednoduchšia, keď majú viac skúseností? Sú tvárnejší?

Nerobil som s tak veľa hercami, aby som mohol rozprávať o veľkých skúsenostiach. Ale môžem to vziať príkladom. Judit Pecháček je herečka, ktorá má pred kamerou pomerne dosť odtočené. Bola pripravená, dávala návrhy reakcií a bavili sme sa o jej postave. Jej postava je istým spôsobom vzdialená od skutočného charakteru Judit, no stále to bola Judit – akurát posadená do tej danej situácie. U Bolka to bola trošku iná debata a obecne vedenie. Od neho nikto nechce, aby nebol Bolkom. Tam išlo skôr o to ustrážiť, aby neprestrelil s vtipkovaním a preháňaním, ktoré majú asi všetci herci, keď sú vo väčšej grupe. Je to herec od herca. Ja nechcem, aby herci hrali, aby si pred kameru pritiahli divadlo. Ja im chcem vytvoriť prostredie, v ktorom nebudú musieť hrať, ale byť.

Ako debutantovi sa ti podarilo dostať do filmu zvučné mená. Máš nejaký recept na to, ako získať týchto hercov pre svoj projekt? Čo urobiť, aby sa nadchli pre vec?

Mať dobrý scenár, dobrú tému a zaujímavé postavy. Herec už v scenári vidí, čo je to za postava a koľko voľnosti asi bude mať. Ďalej si asi musí trošku sadnúť s režisérom, chémia a sympatie. Mať za sebou silného producenta. Ale keď je to film ako ten môj, tam to išlo postupne. Keď dokážete obsadiť jedno silné herecké meno, chytia sa aj ostatné.

Film hovorí aj o významnom míľniku v našich dejinách – rozpade Československa. Vo svete sme celkom unikát, pretože asi nepoznám dva štáty, ktoré by sa rozdelili v pokoji, mieri a ešte by aj po 30 rokoch samostatnosti udržiavali tak nadštandardné vzťahy. Keď sme sa rozdelili, mal si 5 rokov. Vnímal si to už vtedy, že sa niečo také deje?

Absolútne som netušil, kde, čo a ako. Mňa rozdelenie dostalo, až keď som sa odsťahoval do Prahy.

„Keď dokážete obsadiť jedno silné herecké meno, chytia sa aj ostatné."

Do Prahy si sa z rodného Prešova odsťahoval v roku 2014. Ako to vnímaš s odstupom času? V spoločnom štáte by asi bol ten prechod jednoduchší. Mal si nejaké komplikácie spojené s tvojím presunom?

Komplikácie neboli žiadne, ja som chcel vypadnúť. Chcel som točiť filmy, a Prešov bol príliš vzdialený od môjho cieľa. Stretol som skvelú babu, s ktorou mám dvoch synov a stále sme manželia – pozreli sme sa na seba a povedali „ideme het“. Najprv sme žili v Brne, skoro dva roky. Až potom sme došli domov do Prahy. Stále mám pocit, že nie som usadený. Ja to tu mám rád a vnímam to ako domov, no nemyslím si, že tu ostaneme na furt. Uvidíme.

Keď som bol na stáži v Písku, často sme riešili aj česko-slovenské vzťahy. Tam som sa prvýkrát stretol aj s názorom, že je možno aj dobre, že sme sa rozdelili, lebo by mohlo kulminovať napätie (napríklad pri prerozdeľovaní financií a podobne). No a niekedy stačí fakt málo, aby z takejto iskričky vznikol požiar a nejaké občianske nepokoje. Vo filme A máme, čo sme chceli prebehlo toto rozdelenie celkom pokojne. Nie všetci však rozpad republiky prežívali rovnako. Zaujímalo by ma, či si so štábom týmto pokojným rozpadom pri klavíri s hymnou na perách a veselou náladou sledoval nejaký cieľ

Konečne sa ma to niekto opýtal. 🙂 Áno! Celá tá rodinná situácia je analógiou našej bývalej federácie počas toho rozdeľovania. Záverečnou hymnou som chcel navodiť emóciu a istú nostalgiu, aj keď som to ja nezažil. Je tam viac vrstiev – jedna je samotná rodina a ich katarzia po náročnom večere. Ďalšou je práve tá spoločensko-politická. Česi a Slováci spievajú vtedy už nie jednu, ale dve hymny a traja z nich sa stávajú zahraničnými cudzincami. A pre mňa veľmi dôležitá vec je šupnúť tam istú národnú hrdosť čerstvo vzniknutej krajiny. Zo začiatku pri písaní som s tou hymnou trošku bojoval a bál som sa nie len pátosu. No pri uvedomení si, že národné symboly nám ukradli hlúpi politici, neskôr extrémisti a nakoniec veľmi jednoduchí ľudia, ktorí ich len zneužívajú. Povedal som si, že to tam musí byť. Nenechám si to ukradnúť. A je pravda, že po našom rozdelení sa máme ešte radšej.

FOTO: © archív Michala Kunes Kováča

Rozdelenie republík prebehlo bez nejakého referenda, bez toho aby sa k tomu vyjadrili ľudia, ktorých sa to týkalo. Ako si na tom ty? Keby si zvážil všetky pre a proti, bol by si za rozdelenie, alebo za spoločný štát?

Keď sa pozerám na dnešnú politiku našej samostatnej, zvrchovanej krajiny, asi si ju nezaslúžime. Veľa Slovákov sa po rozdelení vrátilo do Slovenského štátu a chcú rúbať až do krve. Nepochopili že vznikol nový, úplne nový štát.

Je fajn, že A máme, čo sme chceli dokáže nakopnúť podobnú diskusiu. Plánujete s filmom aj nejakú alternatívnu distribúciu spojenú s rozhovormi s tvorcami?

Bodaj by…. 🙂

Je to tvoj debutový celovečerák, no aj napriek tomu si sa videotvorbe venoval v podstate od strednej školy. Dostal si sa cez mnohé videoklipy, študentské filmy až k filmu, ktorý obráža kinosály po Slovensku (onedlho aj v Českej republike). Čo ti tento projekt dal? Čo ťa možno naučil, alebo… mohol ťa ešte niečo naučiť, keď už máš za sebou rôzne produkcie/formáty?

Ja som konečne po dvadsiatich rokoch začal pracovať na pozícii, po ktorej som túžil. Film bude  v Českej republike v distribúcii od 7. marca. Uvidím, ako to zarezonuje u českých divákov. Naučil som sa, že sa musím stále veľa učiť, a zistil som, že túto prácu milujem.

Začiatky a tvorba videoklipov

Na ČSFD som čítal, že nepochádzaš z rodiny, kde by mala filmárčina históriu, a ani príjmacie skúšky na VŠMU ti nedopadli dobre. Napriek tomu sa tu ale bavíme o tvojom debutovom celovečeráku. Čo v sebe režisér musí mať, aby to dokázal (možno keby si vypichol nejaké povahové vlastnosti ale aj technické vedomosti)? Neúspech na talentových skúškach môže byť pre niektorých dosť odradzujúci a potom na videotvorbu zanevrú…

Ja si myslím, že ľudia potrebujú cieľ. Môj bol veľmi vzdialený, ale prišlo to na strednej škole. Mal som nejakú krízovku, chcel som zdrhnúť. Mal som 18, prerušil som školu a šiel pracovať, chcel som ísť do USA a mal som plán – CZ, potom UK a nakoniec USA. Zakapal som v Znojme, v nejakej fabrike na káble. Býval som na robotníckej ubytovni na izbe s dvoma asi 50ročnými chlapmi. Nedokázal som bojovať s tou obrovskou výčitkou, čo to robím, prečo som tu, a nevidel som veľkú nádej, že sa mi podarí môj plán. Vyvrcholilo to tým, že raz v noci prišiel jeden spolubývajúci na izbu a strašne ma zbil. Druhý deň som sa zbalil a – vtedy ušiel, dnes si to nemyslím. Prišiel som do Prešova a na kolenách prosil riaditeľku, aby ma vzala do školy. Odmaturoval som a skúsil VŠMU. Ja som sa vtedy hlásil aj na FAMU a postúpil som do druhého kola. No na Prahu som nemal peniaze, tak som išiel do Bratislavy. Talentovky dopadli katastrofálne. Pohádal som sa tam so Šulíkom a povedal som si, že škola – nikdy! No po 10 rokoch som sa furt nedokázal k celovečernému filmu ani priblížiť. Tak som v 30. rokoch skúsil FAMU a vzali ma. A už to nejak išlo, škola je skvelá vec. Môžete robiť chyby a nik vám ich nevyčíta. To inak odporúčam, v škole experimentujte, skúšajte a riskujte.

S VŠMU to teda nevyšlo, ale v Prešovskom štúdiu si pracoval ako kameraman na relácii 112. Išlo tam o dokumentárne rozprávanie, čo je o dosť odlišné od hranej tvorby alebo od videoklipov. Myslíš, že je dobré, keď sa človek orientuje na viacero strán? (Klip, dokument, publicistika, hrané veci,…). Dá sa udržať krok so všetkými formátmi?

Nie je to odlišné, je tam dráma, sú tam protagonisti, je tam mizanscéna. Dokument je film, reportáž je film. 112 som mal veľmi rád, sedel som v policajných autách, v sanitkách a u hasičov. Mám skvelé zážitky, keď som musel položiť kameru a pomáhať ťahať zaseknutú hadicu po schodisku v paneláku. Alebo so záchrankou sme vošli do bytu, v ktorom zomieral dedko. Babka s dcérou sa tam hádali, pretože dcéra ho chcela poslať do nemocnice (aj keď doktorka povedala, že určite do troch hodín zomrie a odporúča mu rodinné prostredie, v ktorom dožije). Sledovať tú drámu, mňa ako silne empatického človeka to zasiahlo, stále z toho čerpám. Chovanie ľudí v zaujímavých situáciách je pre režiséra skvelá škola. Pri klipoch to bolo o inom, tam som si presadil príbehové klipy a učil som sa rozprávať filmovou rečou, pracovať s hercom atď. Spoznával som ľudí od filmu, čo teraz využívam.

„V škole experimentujte, skúšajte a riskujte."

Buduješ si okolo seba stály štáb, alebo ideš skôr cestou poznávania rôznych ľudí pre každý ďalší projekt?

Ako prvé si stále vyberám kameramana, potom to ide ďalej. Mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí sú profíci, kamoši a veľmi talentovaní. Ale keď niekto nemá čas, skúšaš alternatívu.

Myslím si, že významný míľnik v tvojej kariére je videoklip ku skladbe AKM od Rytmusa. Dosť veľa ľudí ťa začalo odvtedy evidovať trochu viac a zrejme si si aj začal budovať vlastnú značku (selfpromo), alebo sa mýlim? Točil si klipy aj predtým?

Pred tým som mal nejaké menšie klipy, napríklad Tinu – Si sám. AKM bol skvelý projekt. Pôvodne chcel Paťo do klipu alkáčov v dedinskej krčme. Tak sme spravili research a casting, mali sme cez 50 štamgastov, fotky, telefónne čísla. Keď sme vedeli dátum, začali sme ich obvolávať a zistili sme, že to asi nebude možné. 😀 Tak som Paťovi navrhol, spravme to v rómskej osade. Išiel do toho. Na YouTube je zaujímavé making of videjko. Dajte si directors cut a užite si to. Hehe.

ZDROJ: ©  Michal Kunes Kováč

Pýtam sa to aj kvôli tomu, ako vlastne potom k tej spolupráci s väčšími menami prišlo? Pomohla ti tá 112, skôr nejaké portfólio, alebo ako nadobudol napríklad Rytmus pocit, že si ideálny adept na réžiu jeho klipu?

Ja som mal vtedy manažéra, kámo, a neuveríš, kto to bol. 😀 Bol to „Model“ z Mojsejovcov. 😀 On poznal Tomiho Popoviča a cez neho som spravil tú Tinu, ktorej robil Tomi hudbu. Rytmus mi ako prvé poslal Deti Stratenej Generácie, ale nakoniec to dal robiť niekomu inému. Keď mi poslal AKM, skoro som plakal, aké to bolo strašné. No časom som sa do toho zamiloval. 😀

V jednom rozhovore s Randym Coldom si spomínal, že s interpretmi sa snažíš držať si profesionálny vzťah. S niektorými si už ale robil na viacerých projektoch. Predpokladám, že sa ako ľudia spoznáte. Darí sa ti teda aj napriek tomu, držať si ten odstup, alebo už si si vytvoril aj priateľské putá?

Režisér videoklipov (a najmä rapových videoklipov) je niečo ako fashion náramok. Niekto od teba má klip, a ten klip je fajn, tak ťa chcú všetci. Normálka. Mne strašne prekáža to falošné kamarátstvo, len aby si mi spravil klip lepšie ako iným. Preto som si držal odstup, ale samozrejme nie som robot, mám aj pár kamošov. S Rytmusom si myslím, že sme dosť v pohode, aj teraz mi poslal jeden track na klip, na ktorý píšeme scenár, a asi to spravím. Ale je to stále viac profi ako nejaké kamarátstvo. Ale mám aj kamošov.

Čo by si možno s odstupom času spravil inak? Keby máš tieto skúsenosti a vedomosti, čo máš teraz, ale dajme tomu 18 rokov a s videoklipmi/tvorbou len začínaš?

Chcel by som mať 18 s týmto rozumom. 😀 No, odporúčam čo najviac točiť, skúšať, nehrabať peniaze, i tak tam nie sú. Byť fér na ľudí, s ktorými makáš, a tak. Užiť si to. Sledovať iné klipy, mať vzor, ale najmä mať cieľ. A nemal by to byť ľahký cieľ.

ZDROJ: ©  Tomi Popovic Music

FAMU éra

Ešte pred školou si nakrútil kraťas Sídlisková poviedka (2016). O rok na to si začal svoju púť na FAMU. Bol tento krátky film súčasťou talentoviek?

Áno, bol to môj prijímačkový film, ale aj prvý film, ktorý som robil nejako profi. Bola to taká škola pred školou.

Peniaze na tento krátky film si vtedy zháňal formou „crowdfundingu“, čiže nejakým spôsobom si vyskladal financie z príspevkov od ľudí, ktorých si oslovil. Ako si na toto obdobie spomínaš? Akeď si to porovnáš s produkciou celovečerného filmu, aké sú možno úskalia tvorby krátkeho filmu a k čomu teraz inklinuješ viac?

😀 Žobracie obdobie. Prispievali kamoši, ľudia, ktorých bavia moje veci, ale prachatí interpréti ma vtedy vyghostovali. 😀 Celovečerák je niečo úplne iné, tam je obrovský štáb, mega techniky, veľkí herci. Rozprávať o filme pred komisiou audiovizuálneho fondu a presviedčať ich, prečo bude tvoj film lepší ako nejaký iný. No je to iné, viac zodpovednosti, máš na ramenách strašne veľa ľudí. To mám rád.

ZDROJ: ©  Prešovský filmový festival POCITY

„Chcem byť obklopený ľuďmi, ktorí milujú film, robia film, bavia sa o ňom."

Poslednú dobu sa čím ďalej stretávam s názorom, či je vôbec nejaká filmová škola potrebná, keď na YouTube máš tutoriály pomaly aj na dýchanie pod vodou. Ako to vidíš ty? Čo ti dala škola?

😀 Áno, počul som nejaké rozhovory režisérov, kde to hovoria. Veľký zástanca toho je Tarantino, ale u neho je to niečo iné. On videl toľko filmov, a všetky zásadne filmy svetovej kinematografie, že on tú školu jednoducho nepotreboval. Ale máš ľudí, čo by sa tam mohli kuknúť.  To máš ako u raperov, ktorí v každej pesničke aspoň vetou spomenú, že nemá titul, ale na krku zlatý chain. Jan Hřebejk v komisii sa ma na prijímačkách FAMU pýtal – si starý, máš skúsenosti, prečo chceš chodiť do školy? Moja odpoveď bola jednoduchá. Chcem byť obklopený ľuďmi, ktorí milujú film, robia film, bavia sa o ňom. Byť na filmovej škole je skvelé, ja som intelektuálne rástol. Škola ťa donúti vidieť filmy, ktoré by si si nikdy nepustil, čítať knihy, ktoré by som nikdy nečítal.

Michal Kunes Kováč a jeho budúcnosť

Záverečné slová by sme mohli adresovať budúcnosti. Kam ďalej? Čo by si chcel ešte dosiahnuť? Aké máš plány?

Točiť, točiť, točiť!!! Spoločne s Tiborom Búzom pripravujeme ďalší film s mojim námetom. Pôjde o snímku s jednou výraznou hlavnou postavou, ktorá sa ocitá v mieste, kde nezapadá, kde priam vytŕča a každému prekáža. Film by mal byt istou alegóriou Slovákov a ich správania. Pôjde o drámu s humorným, až priam bizarným nekorektným humorom, bez výraznej štylizácie. Jednoduchá téma filmu je hľadanie dobra a empatie v tých najtemnejších zákutiach.

„Odporúčam nájsť si cieľ. Moje životné šťastie je asi v tom, že ho mám."

Za celú redakciu CS Vlna môžem povedať, že držíme palce nech sa ti to splní. Na záver už len, ak by si mohol – pokús sa dať budúcim tvorcom nejakú radu, ktorá by im pomohla v tej profesnej rovine. Na čo by si mali dávať pozor?

Na robotnícke ubytovne a na hlúpych ľudí. Odporúčam nájsť si cieľ. Moje životné šťastie je asi v tom, že ho mám. 

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov a veľa kvalitných filmových políčok na striebornom plátne.

One thought on “Michal Kunes Kováč: Chovanie ľudí v zaujímavých situáciách je pre režiséra skvelá škola.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *