Tohtoročný Medzinárodný filmový festival Cinematik je za nami a my sme sa rozhodli, že pripravíme také malé tipy od nás – podobne ako zvykneme sumarizovať aj na konci roku. Poď sa teda pozrieť, ktoré filmy z domácej produkcie by si si nemal nechať ujsť. Mnohé totiž oficiálna kinodistrubúcia ešte len čaká…
Filmy, ktoré oslovili Hanku
Na Cinematiku jsem byla podruhé a opět mě nejvíc dostaly dokumenty. Konkrétně dva a oba se dotýkají těžkého tématu závislosti. Přistupují k němu ale s respektem a poukazují na to, že závislost by neměla být jediné, co člověka definuje.
Kdyby se holubi proměnili ve zlato
Za mě nejsilnější zážitek z festivalu. Proč? Dokumentů, které se týkají závislostí, jsem viděla hodně. Některé před návykovými látkami varovaly. Jiné ukazovaly, že svoji roli hraje také prostředí nebo genetika. Další byly čistě odborné a popisovaly, co se děje s tělem a psychikou. Ty časosběrné pozorovaly, jak se jednotlivé příběhy vykreslí v průběhu let. Pepa Lubojacki nám nabídla od každého něco, a navíc přidala rozpohybované fotky z rodinného alba, obrovskou dávku upřímnosti, empatie i sebereflexe. Kameru (často tu na mobilu) namířila nejen na bratra a dva bratrance závislé na alkoholu, ale také sama na sebe. A v tom vidím největší přínos. Závislost lidí, které máme rádi, jde ruku v ruce s touhou je zachránit. Ale kde jsou zdravé hranice pomoci? Dokument tě přiměje dívat se na závislost z různých úhlů pohledu a za nálepkou „závislý/á“ nepřestávat vidět lidskou bytost.
ZDROJ: YT / Aerofilms
Dvě deci tuše
Novinové titulky v nás mají vzbudit zvědavost. Jenže co když to nejzajímavější ze života člověka opomenou? V případě Petra Geislera zmiňovaly nadpisy článků o jeho úmrtí většinou jen závislost na alkoholu a slavné dcery. Těm ale přišlo nefér, aby zůstaly upozaděné jeho talenty, kterých nebylo málo. Tak schválně, víš že měl vlastní rubriku v japonských novinách a že se věnoval kaligrafii? Nebo že jeho japonština dosahovala takové úrovně, k jaké se nemusí dopracovat ani rodilí Japonci? Ester Geislerová odkrývá otcovu osobnost vrstvu po vrstvě, a to nejen s rodinou, ale i s jeho kolegy, studenty a přáteli. Nudit se rozhodně nebudeš, protože kromě vzpomínání je film plný svérázně humorných situací nejen z cesty sourozenců do Japonska. Do děje tě vtáhne, i když o Petru Geislerovi nic nevíš. Osobně dávám palec nahoru za to, že neukazuje jen jeho kladné stránky, ale s obrovskou upřímností a dávkou člověčiny ti dává šanci poznat ho se vším, co k němu patří.
ZDROJ: YT / Aerofilms
Čestné zmienky
Z filmů, které jsem v Piešťanech viděla, ti určitě doporučuji jestě slovenský snímek Láska o tom, jak se do našich vztahů propisují generační traumata. Ze zahraničních mě nějvíce okouzlila Uľa – nádherný černobílý film o lotyšské basketbalistce Uljaně Semjonové, která díky své výšce zářila ve sportu, ale v osobním životě to vůbec neměla lehké.
Filmy, ktoré oslovili Aďa
V tohtoročnom programe som si spravil vlastné pomyselné skupiny filmov podľa ich obsahu a z každej sa budem snažiť vybrať jedného favorita, ktorý ma oslovil najviac.
Dcéra môjho otca
Prvou skupinou je séria dokumentov, ktoré mapujú rodinné vzťahy. Dva deci tušu divákom predstaví osobu Petra Geislera, o ktorom sa jeho dcéra Ester rozhodla nakrútiť dokument. Po Petrovej smrti sa tlač veľmi stroho a vágne vyjadrí, že zomrel otec slávnej herečky a pre Ester to bol popud povedať o svojom otcovi viac. Vo filme Keby sa holuby premenili na zlato zase režisérka Pepa Lubojacki skúma vzťah so svojím bratom, ktorý skončil kvôli alkoholu na ulici. Dcéra môjho otca je zase pátraním režisérky Lei Podhradskej po svojej nevlastnej sestre, ktorá zmizla na 27 rokov.
Chcem povedať, že otvoriť sa svetu v takýchto chúlostivých témach chce skutočne veľkú dávku odvahy a tú všetky tri režisérky majú. Trio má vo svojich filmoch silnú tému, ktorá je vynikajúcim základom pre vznik dokumentu. O najlepšom preto potom rozhoduje buď forma, alebo sila príbehu. Keby som sa rozhodoval podľa formy, pravdepodobne by som prvenstvo udelil skôr „Holubom“ alebo „Dvojdecáku“. Musím však povedať, že obidve režisérky mali trochu ľahšiu štartovaciu líniu – točili o ľuďoch, ktorých dobre poznajú/poznali.
Lea Podhradská začala pátranie po sestre, ktorú nevidela od svojich ôsmich rokov. Po formálnej stránke som mal z Dcéry môjho otca pocit, že sa pozerám na tri filmy, no a ten posledný bol najsilnejší a najzaujímavejší. Expozícia je vystavaná z archívov a animácií, neskôr divák uvidí výpovede rodinných príslušníkov, no a poslednou kapitolou je stretnutie režisérky so svojou sestrou, ktorá skončila v španielskej väznici. Ako sa tam však dostala a aké boli jej ďalšie kroky už prezrádzať nechcem, myslím si však, že tomuto filmu by si rozhodne mal/a dať šancu.
ZDROJ: YT / CineSuper
FOTO: © Punkchart films
Cinémotif films
Igor a potom
Ďalšou štvoricou filmov, ktoré mali na festivale svoje zastúpenie sú dokumentárne filmy o umelcoch alebo tvorcoch. Začal by som dámou – film Milota hovorí príbeh o vnímaní fotografie cez optiku známej slovenskej fotografky Miloty Havránkovej. Zvyšné tri filmy bojovali i o priazeň poroty v sekcii Cinematik.doc. Život alebo film približuje osud a tvorbu Dušana Hanáka. O profesii dramaturga sa divák dozvie vo filme Neviditeľný Jan Gogola, no a posledné mesiace pred smrťou Igora Luthera zaznamenal Ivan Ostrochovský vo filme Igor a potom.
Tu som sa rozhodol zvoliť práve opačný prístup, ako v predchádzajúcom výbere. V takýchto dokumentoch je práve forma dôležitejšia, pretože o týchto protagonistoch si všetko podstatné divák môže naštudovať z už dostupných filmov či kníh. Je teda veľmi dôležité divákovi tieto osobnosti priblížiť cez nejakú novú optiku alebo nejakým zaujímavým spôsobom. Myslím, že najlepšie sa to podarilo filmu Igor a potom. Neviditeľný Jan Gogola je po formálnej stránke síce super hravý film, Igor a potom má však silnejšiu tému… Za pravdu mi dá zrejme aj porota, ktorá sa tomuto filmu rozhodla udeliť ocenenie.
ZDROJ: YT / Punkchart films
Láska
No a aby som neopomenul ani hranú tvorbu – tu som sa rozhodoval medzi troma snímkami. Generál Golian aj Láska mali v programe po dve premietania a Slovenská filmová a televízna akadémia sa rozhodla film Potopa vyslať vyslať ako nášho zástupcu do boja o prestížneho Oscara.
Ku Generálovi Golianovi zrejme je čo povedať (a verím, že sa mi podarí zosmoliť aj nejakú obsiahlejšiu recenziu). Mám však pocit, že hraním sa na veľkofilm tento snímok trochu utrpel. Reálne som rozmýšľal, že by si to zaslúžil film Potopa, lebo je to snímka, ktorá tento rok získala najvyšší počet národných cien Slnko v sieti (zhodne s filmom Otec), a i divácku cenu. Film zahviezdil aj na odovzdávaní cien Igric a mne sa tiež dosť páčil, aj herecky. Tomuto filmu som sa už navyše venoval v článku. Rád by som však dal šancu aj niečomu, čo ešte len ide do kín (od 24.9. v SR, v ČR od 15.10.).
Film Láska ma vyslovene nasieral. Alebo ani nie tak film, ako hlavná postava. Janka Kovalčíková si zahrala doktorku, kvôli ktorej som sa na sedačke v kine vrtel, ako keby som sedel na ihlách. Najskôr mi jej konanie nešlo do hlavy a až keď som si začal uvedomovať, že je vlastne obeť nedostatku materinskej lásky, tak mi jej konanie začalo dávať zmysel. Byť na hlavnú hrdinku nasratý a zároveň s ňou súcitiť, to sa tak často v domácom kine nevidí a je to fakt zvláštny pocit. Marko Škop však vo filme dokázal predostrieť rôzne formy lásky – okrem materinskej, aj tú pravú, aj platonickú, aj bývalú, aj čisto fyzickú. Láska má krásnu kameru a tak sa len potvrdilo, že kombinácia Marko Škop a Ján Meliš funguje výborne. Len tak ďalej, robíte mi radosť!
ZDROJ: YT / Filmtopia
Čestné zmienky
Zo študentskej tvorby som videl len filmy z Akadémie umení v Banskej Bystrici. Formou a obsahom mi prišiel najvyváženejší film Všetko je tak, ako má byť (r. Gabriel Urban). Zo zahraničnej tvorby som mal najlepšie zážitky z filmov Fjord a Sladký domov.
