Hokej ꞌ69 - recenzia
Majstrovstvá sveta v hokeji vo Švédsku sa blížia do svojho finále. Zápasy základnej časti pre Slovensko nedopadli úplne najlepšie a naši chlapci sa vracajú domov. Česká republika síce zo skupiny postúpila, ale majstrovský titul v Štokholme sa mužstvu obhájiť nepodarilo. Skončili vo štvrťfinále. Dnes si už len ťažko vieme predstaviť, že kedysi sme fandili všetci spolu, pod jednou zástavou, ale ten pocit spolupatričnosti bol snáď najciteľnejší v roku 1969, kedy naši československí hokejisti na majstrovstvách (takisto) v Štokholme získali bronz vo veľmi dôležitom zápase, ktorý sa nachádza v dokumente Hokej ꞌ69.
Hokej ꞌ69 na DAFilms.sk
Nie… nepomýlili ste si webstránku a skutočne sa nenachádzate na športovom kanáli, ale rozhodol som sa recenzovať spomínaný dokumentárny snímok, ktorý sa vďaka spolupráci so Slovenským filmovým ústavom nedávno objavil na platforme DAFilms.sk.
FOTO: © SFÚ
Nebýva to u nás zvykom recenzovať krátke filmy, lebo popravde – pri „kraťasoch“ je to asi lepšie fakt vidieť ako o tom čítať. Na druhej strane si myslím, že toto je téma, ktorá by v dnešnej rozdelenej spoločnosti mala dostať priestor. Hokej ꞌ69 je totiž krásnym príkladom toho, o čom by mal šport byť (ale aj film, hudba či kultúra vo všeobecnosti) – jednota, tímová práca, rovnosť, sloboda. Je však smutné, že sa tieto aktivity stali skôr zbraňami, než prostriedkami na stavbu mostov medzi ľuďmi. Poďme sa teda pozrieť na tento dokument bližšie.
S kamerou na tribúne „na tajňáša“
Po formálnej stránke ide o taký klasický televízny dokumentárny film, ktoré vďaka Štúdiu krátkych filmov v tých časoch vznikali úplne bežne. Filmu dominuje reportážna kamera, ktorá nakrúcala jednotlivé zápasy z tribúny bez povolenia. Je tam potom vidieť, že pri strelených góloch mal kameraman (Oskar Šághy) čo robiť, na druhej strane reagoval veľmi pohotovo a podarilo sa mu na obraz preniesť aj emócie z „lavičky súpera“. Sprievodný komentár bol dosť popisný ale to pri tých reportážnych dokumentoch z 60. rokov je tiež takou charakteristickou črtou. Strih bol pomalší, než by súčasný divák čakal, ak berieme do úvahy, aký akčný šport hokej vlastne je. Dynamiku v obraze tvoril skôr vnútrozáberový pohyb hokejistov a pohyby kamery. Zaujala ma však informácia, že tento film skončil v trezore. Prečo?
FOTO: © SFÚ
Z tribúnových plagátov rovno do trezoru
Dokument má cca 13 minút a prvú polovicu sa nič šokujúce, za čo by mal film skončiť v trezore, neudialo. Plynul svojím tempom a vyznel celkom neutrálne. V istom momente by som povedal, že obsah komentára šiel dokonca komunistickej rétorike na ruku. Zábery na budovy pripomínajúce betónovú džungľu, ktorú stavali súdruhovia boli sprevádzané naratívom: „…S horlivosťou, aká u severanov prekvapuje, zmenili tvar svojho hlavného mesta. Bez zbytočných diskusií zrúcali historicky bezcenný stred Štokholmu a postavili nový – moderný.“ Hneď som si spomenul na zážitok desaťročia Jara Filipa.
ZDROJ: © STVR / Noc v archíve
V druhej polovici filmu však prišli na rad zápasy, kedy hokejisti ČSSR nastúpili proti výberu Zväzu sovietskych socialistických republík. Od vpádu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy ubehlo pol roka, a tak sa dalo čakať, že v tomto zápase pôjde o veľa. Predznamenával to záber na divákov, ktorí držali v rukách nápis – „Chlapci dajte im aj za 21. august!! Doma na to každý čaká!“ Myslím si, že toto bol práve záber, ktorý vytočil politrukov v schvaľovacej komisii do vývrtky. Dokument ukázal dva zápasy proti Sovietskemu zväzu, ktoré ČSSR vyhralo. Aj keď si mužstvo zo Štokholmu prinieslo domov len bronzové medaily, pre našich hokejistov mali cenu zlata. Nie však len pre nich, ale aj pre fanúšikov, ktorí po zápase zahájili veľké oslavy v uliciach. Zápas tak ukázal nezlomného ducha našich národov a dodal obyvateľom nádej, že po debakli v Štokholme raz aj „Ivan“ pôjde znovu domov. Dokument Hokej ꞌ 69 však neukázal napríklad to, ako naši hokejisti na protest proti okupácii odmietli súperom podať ruky.
ZDROJ: © Paměť národa
Čo si z dokumentu Hokej ꞌ69 zobrať?
Takže niekedy stačí fakt len drobný detail, ktorý zmení vyznenie celého filmu a môže mu dodať akýsi politický podtón. Zaujímavá bola aj otvorenosť, s ktorou autori filmu k tejto téme pristúpili. Možno to bolo spôsobené tým, že film bol nakrútený len pol roka po okupácii, a možno autorská odvaha neskrývať odkaz filmu do metafor, ale povedať to na plnú hubu. Len nedávno som videl krátky rozhovor s Petrom Šťastným, ktorý povedal:
Jednou z úloh umenia je tiež reflektovať, čo sa v spoločnosti práve deje. Šport a umenie majú toho zrejme viac spoločného, než si myslíme. Hokej ꞌ69 je toho skvelým príkladom.
recenziu napísal: Adrián
Zdieľaj článok
Viac takýchto článkov nájdeš v sekcii Recenzie.
