Svetloplachosť ako slovenský nominant na Oscaroch
Odovzdávanie Oscarov sa pomaly, ale isto blíži. Zlaté sošky si víťazi prídu prebrať na 96. ročník o mesiac – 10. 3. 2024. Akadémia za „veľkou mlákou“ už zverejnila nominácie na tento ročník a film Svetloplachosť sa bohužial do užšieho výberu nedostal. Jeho kvality však ocenili hneď na niekoľkých európskych festivaloch. Dvojica Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík priniesla na plátno autentickú výpoveď zo života v charkovskom metre.
ZDROJ: yt / Totalfilm.cz
Uzavretí v metre
Už prvý záber predznamenáva náladu celého filmu. Divák cez statickú kameru vidí na ulici charkovských mužov, ako opravujú následky bombardovania. V blízkosti scény dopadne bomba. Behom pár sekúnd je ulica prázdna a záber stále beží. Len cez obraz pustej zničenej ulice a zvuk vojenských operácií v pozadí sa dozvedáme, aký život aktuálne v Charkove panuje. Ľudia sa musia skrývať. Príbeh filmu Svetloplachosť hovorí o ťažkých chvíľach pre Ukrajincov, ktorí sa aj napriek stále prebiehajúcemu konfliktu, rozhodli v svojej krajine zostať. Aby však neprišli o život počas bombardovania, našli útočisko v tuneloch miestneho metra.
FOTO: © Cinémotif Films
Prežívanie vojnových dopadov na bežných Ukrajincov zobrazujú tvorcovia cez mladého chlapca Nikitu a jeho rodinu. Jeden z režisérov – Pavol Pekarčík v rozhovore pre sekciu kultúry v deníku Pravda povedal, že v týchto reáliách bolo zložité sústrediť sa na nakrúcanie. Realita oboch režisérov doslova pohltila: „Mal som plnú hlavu problémov, ktoré sme museli zdolať, aby sme to vôbec dokázali zachytiť. Bol som úplne ponorený v realite metra a bolo ťažké udržať si pri tvorivom procese nadhľad.“ Situáciu komplikovali aj novinárske akreditácie, bez ktorých by nakrúcanie nebolo možné. Nevydávali sa totiž na počkanie.
FOTO: © Cinémotif Films
Dokumentárny formát
Obidvaja režiséri majú k dokumentárnemu filmu veľmi blízko. Spolupracovali na rôznych projektoch. Azda najznámejší je ten, ktorý s Petrom Kerekesom predstavili v roku 2013 – Zamatoví teroristi. Aj Svetloplachosť hovorí svoj príbeh dokumentárnym spôsobom. Nejde však o číry dokument, keďže sa v ňom vyskytujú i hrané, alebo skôr štylizované, prvky. Ide napríklad o čiapku Nikitovej kamarátky Viktorie. Je to taký ten typ čapice s ušami, ktoré pri stlačení mechanizmu nadskočia. Pár záberov na hru s touto čiapkou sa konituálne vracia do pozornosti divákov. Každé nadskočenie uší je podmáznuté príznačnou hudobnou vsuvkou, akoby skákajúce uši vydávali nejaký zvuk. Niekto by mohol namietať, že takýto prvok vo filme narúša inak plynulé a čisté rozprávanie, na druhej strane to má svoj účel. Film totiž ukazuje, že aj napriek stiesnenému prostrediu stanice metra a existenčným problémom si deti zachovávajú svoju hravosť.
ZDROJ: © Punkchart films
Prečo si tvorcovia vybrali na vyobrazenie vojny práve detských protagonistov? To Ivan Ostrochovský ozrejmuje v diskusnej relácii Interview :24: „Už ten námet je dosť ľudsky ťažký – ľudia ukrývajúci sa v metre. Tak sme vedeli, že už tam nepotrebujeme vnášať viac depresie a smútku. … Tie deti nám pomáhali ísť proti tomu pocitu, ktorý z tej vojny máme.“ Porotci na Oscaroch však voči dokumentom v kategórii zahraničných filmov veľmi štedrí nebývajú. Na druhej strane pri tejto téme má práve dokumentárny formát oveľa silnejší dopad na divácku katarziu. Ivan Ostrochovský čelil v rovnakej relácii otázke, prečo si vybrali práve dokument: „Niektorej téme ten dokument pomáha. …. Iné je keď sa dívate na reálnych ľudí v tom metre, ako keby ste sa dívali na hercov zo slovenského národného divadla, ktorí to hrajú. To automaticky rozumiete tomu, prečo si vyberiete to, alebo to.“
Detský faktor
Film nakrútený z pohľadu detských protagonistov dodal tomuto filmu rozmer, ktorý bežné spravodajstvo z vojnou zasiahnutej Ukrajiny neponúka. Na základe detských hier sa dozvedáme aj o problémoch, ktoré deti trápia. – Napríklad prečo novinárov zaujíma len prvý deň vojny. Akoby táto téma potom zovšednila a bolo to len o hľadaní senzácie, ktorá diváka na chvíľu zaujme, no druhý deň už hľadá stimuly inde. Okrem detských hier vidíme aj to, že zem sa napriek konfliktu krúti ďalej a inak tomu nie je ani v stanici metra.
FOTO: © Cinémotif Films
V článku Startitup o tom hovorí aj Pavol Pekarčík: „Počas dlhých týždňov v stanici metra sme si uvedomili, že aj napriek ťaživej atmosfére úkrytu sa detstvo nedá zastaviť. To, čo si bežne až tak neuvedomujeme keď ideme okolo detského ihriska zrazu v metre zaznelo s inou presvedčivosťou.“ Deti tam prežívajú prvé lásky, musia chodiť do školy, k doktorom či plniť si aj svoje povinnosti. Postava barda zase zobrazovala odovzdávanie životných skúseností mladšej generácii hravou formou. Film na druhej strane predostruje aj problémy, ktoré v izolácii vznikajú (sociálne siete sa stávajú jediným kontaktom s vonkajším svetom a v takom prípade môže u mladistvých vzniknúť akýsi návyk/závislosť na telefónoch).
Svetloplachosť ocenili aj v Benátkach
Aj keď tento film nezahviezdi na Oscaroch, môže sa tešiť z dobrej odozvy na filmovom festivale v Benátkach. Tam získal cenu Europa Cinemas Label. Portál Teraz.sk informuje, že: „Ocenenie je súčasťou kampane siete kín, ktorej cieľom je propagácia, distribúcia a odprezentovanie európskeho filmu čo najširšiemu publiku.“ Táto snímka sa preto dostane do členských sál Europa Cinemas po celom kontinente. Slovenskú festivalovú premiéru film absolvoval na MFF Cinematik v Pieštanoch. Minulý rok bola Svetloplachosť ocenená aj na českom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava. Zvíťazila v sekcii Česká radost a nedávno dostala aj cenu České filmové kritiky za najlepší dokument roku 2023.
Ak ťa tématika vojny zaujala, vypočuj si aj podcast, v ktorom sme sa rozprávali s Paulou Maľárovou a Terezou Tokárovou o ich dokumente Územie fantázie. Za poetickým názvom sa skrýva zaujímavá výpoveď o „vojenskej kultúre“ počas mieru.
Film si môžeš pozrieť aj na platforme dafilms.
recenziu napísal: Adrián
