recenzia písaná pre Generation magazín
Komédia o slovenskej náture (nielen) na dolnej zemi
Peter Serge Butko zrežíroval komédiu o srbských Slovákoch ako svoj prvý celovečerný film. Aj keď je už za ním pár dokumentárnych epizód z cyklu Queer, z filmu Vitaj doma, brate! ešte cítiť miernu neskúsenosť v práci s nehercami. Predsa len, pri tvorbe dokumentárneho filmu sú iné techniky a postupy práce so sociálnym hercom ako pri hranom filme.
Keď príde Zoli na Balkán
Zoltán (Róbert Jakab) je slovenský spisovateľ maďarského pôvodu, ktorý túži po zaslúženej dovolenke. Po tom, čo podpísal predaj práv na sfilmovanie svojich desiatich kníh, odchádza spolu so svojou priateľkou Marínou „na dolnú zem“. Marína (Marína Dýr) ho chce predstaviť svojej rodine a naplánovať svadbu. Okolie ani rodina ho však neprijímajú, kvôli jeho knihám. Majú mu za zlé, že písal o amerických Slovákoch, ale o tých srbských nepadla v jeho diele ani zmienka. S prísľubom, že ďalšia kniha bude o nich, začne naberať v dedine sympatie. Z usporiadaného abstinenta a vegetariána sa však na Balkáne stáva párty človek bez zábran. Marína preto svoju pozornosť upriamuje na jej detskú lásku Ivana (Jaroslav Valentík). To sa však nepáči jej otcovi Karolovi (Miroslav Babiak) a prezradí jej tajomstvo, ktoré dlho ukrýval. Tajomstvo sa však prevalí v najmenej vhodnú chvíľu, keď do Báčskeho Petrovca prichádza delegácia zo Slovenska. Vyhrotená situácia skončí fiaskom a hromadnou bitkou. Zoltánovi sa teda námet na knihu predstavil sám.
FOTO: Itafilm / Lukáš Sýkora
Slnko, seno, rakija
Mladý muž z mesta príde na vidiek, kde na začiatku nie je akceptovaný okolím, ba ani rodinou. Až keď začne konať, aby dedinu nejakým spôsobom preslávil, dostane sa mu pozornosti a štedrosti, ktorá vyústi do zásnub a plánovania svadby. Z predsvadobnej atmosféry ale vznikajú hádky a problémy, až to nakoniec skončí pár fackami. Zdá sa vám to povedomé? Aj mne. Režisér filmu bol evidentne ovplyvnený Troškovou sériou Slunce, seno,… a to nielen obsahom. Vo filme vystupovalo aj pomerne veľa nehercov. Práca s nehercami je však náročná. Oba filmy sú dosť nadnesené (niekedy pôsobia až groteskne), takže divák môže všeličo odpustiť, ale predsa len majú „troškoviny“ trošku navrch. Dialógy vo Vitaj doma, brate! boli veľmi úsečné a u nehercov chýbala v hlase dynamika. Reč pôsobila, akoby lovili texty v pamäti, z prejavu prchala prirodzenosť, ktorú v sebe Slunce, seno má. Môže to byť spôsobené aj tým, že Troška ľudí z Hoštic poznal osobne aj pred filmom. Vedel, čo od nich očakávať, vedel s nimi pracovať. Čo sa týka scenára, začiatok filmu bol trochu rozpačitý. Expozícia mala veľa dejových epizód a divák mohol nadobudnúť pocit, že nevie, kto je hlavná postava. Scenáristicky to však nie je jediná chyba. Zoltán je abstinent a jeho motiváciu k pitiu „na dolniakoch“ divák vo filme veľmi nepostrehne. Väčšina postáv je v nejakom vzťahu (rodina, sused…), vo filme ale vystupujú aj postavy, ktoré nemajú s hlavnými postavami žiadne ukotvenie. Len tak sa objavia a nikto nevie, kto sú, či prečo tam sú a aká je vlastne ich úloha pre posunutie deja niekam dopredu. Na druhej strane, určite sa v scenári nájde pár filmových hlášok, ktoré majú tendenciu vryť sa veľkým písmom do pamäte divákov. Kto má rád filmy typu Baščovanský a zať alebo už spomínané Slunce, seno,…, tomu by sa film Vitaj doma, brate! určite mohol páčiť.
FOTO: Itafilm / Lukáš Sýkora
Politika a alkohol
Ústrednými témami boli aj politika, alkohol a problémy s tým súvisiace. Zdá sa, že Slováci sa vo svete nestratia a svoje obyčaje, neduhy, či charakter si donesú všade so sebou. Kúpené hlasy pri voľbách, úplatkárstvo, alkoholizmus, krehké slovensko-maďarské vzťahy – síce sú tieto témy zasadené do „dolnozemského“ prostredia, no bytostne sa týkajú aj slovenských divákov (a tak trochu aj českých). O to zaujímavejší je fakt, že aj herecké obsadenie bolo také „koprodukčné“. Slovenského premiéra hral napríklad český herec Martin Hofmann (známy aj vďaka seriálu Most!). Okrem Slovákov zo Slovenska, si vo filme zahrali aj „Dolnozemci“. Odrazilo sa to hlavne na jazyku postáv, použité boli aj nárečové slová. Dobre dokresľovali atmosféru dediny, do ktorej v roku 1745 odišli naši krajania. Pozornému divákovi však neujde, že bol zrejme trochu problém s komparzom. Vo filme vystupuje postava babky na bicykli, ktorá ide stredom cesty. Počas snímky sa objaví viackrát a raz ju Zoltán skoro zrazí. Babku určite nehrá nejaká staršia žena, ale niekto podstatne mladší. Tento fakt dosť kazí dojem. Apropo, keď sme už pri tej babke na bicykli – nedá mi opäť nespomenúť podobnosť s Troškovou trilógiou, keď sa nechala babička z Hoštic (Valerie Kaplanová) roztlačiť na posteli s kolesami dole dedinou. Opäť sa pýtam – je to náhoda? Alebo sa autor inšpiroval?
Obraz a zvuk
Aby som však len nekritizoval, tak musím pochváliť prácu kamerového oddelenia. Obraz je naozaj pekný, farebná škála hrejivá a jazdy plynulé a premyslené. Aj keď sú vo filme posteľné scény a nahota vyriešené cez náznaky, reč postáv je dosť vulgárna. Pre detského diváka to zrejme nebude, ale teenageri by sa už filmom prelúskať mohli. Kto má rád tvrdú rockovú hudbu, toho iste poteší aj fakt, že oficiálna skladba k filmu vyšla z dielne skupiny Horkýže slíže. Pieseň sa volá Tvojho brata brat má brata a na známom portáli YouTube je už k skladbe zverejnený aj klip. O väčšinu oficiálneho soundtracku sa však postarala lokálna kapela Southlanders a takisto sa nesie v rockovom duchu. Album s názvom Hnusná tvár je zverejnený na Spotify, takže si ho môžete vypočuť, ak ste zaregistrovaní. Zdá mi však, že aj hudobná dramaturgia chýbala pri finálnom strihu. Obraz je často podhrávaný skladbami od Southlanders a niekedy má človek pocit, že už sa pozerá skôr na muzikál.
recenziu napísal: Adrián
One thought on “Vitaj doma, brate!”