A máme, čo sme chceli...
Pomaly ale isto sa píše rok 1993. V chladnej decembrovej zime sa v pokoji a mieri rozdeľujú dve republiky, ktoré tvorili spoločnú zhruba 70 ročnú históriu. A máme, čo sme chceli, zachytáva posledný večer Česko-slovenskej republiky na pozadí drámy v jednej česko-slovenskej rodine.
Eštébák vo famílii
Rodina Varchalovcov sa chystá pokrstiť jedno z posledných detí narodených v Česko-slovensku. Čakajú na príchod dvoch rodinných opozdilcov, a keďže neprišiel ani otec dieťaťa Peter (Daniel Fischer), rozhodli sa krst odsunúť na neurčito. Peter sa však medzičasom dostal k spisu ŠTB, ktorý sa týka jeho otca – Daniela (Ady Hajdu). To bola pre Petra posledná kvapka do pretekajúceho pohára ich nezhôd a počas silvestrovských osláv sa rozhodne Daniela konfrontovať. Daniel dostáva infarkt a pomaly sa o spise dozvie celá rodina. S každou novou stranou v jeho zložke sa odhaľujú ďalšie a ďalšie tajnosti, ktoré boli pod povrchom. Podarí sa Danielovi ujsť z nemocnice a udržať rodinu pokope, alebo sa s rozpadom republiky zničia aj ich krehké vzťahy?
FOTO: © Bontonfilm
Pelíšky 2?
Film už svojím hereckým obsadením prezrádza, že divák bude mať pri pozeraní trochu familiárny pocit. Tvorcom sa podarilo do rolí obsadiť aj také mená ako Eva Holubová či Bolek Polívka. Ich spoločná chémia fungovala už vo filmoch Pupendo alebo Pelíšky. Pri druhom zmienenom filme trochu zostaneme, pretože diváci sa často vyjadrujú, že im ho A máme, čo sme chceli, dosť pripomína. Pelíšky sa stali takou televíznou stálicou. Ten film rotuje v oboch našich republikách, či už na Vianoce, alebo počas dní, kedy si pripomíname vpád vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Je už v podstate takým filmovým kultom. Ako pre seba uzurpovali Pelíšky výsadu hlavného vysielacieho času počas spomínaných dní? Príbeh Pelíškov totiž veľmi ľudským spôsobom rozpráva osudy dvoch rodín na pozadí významného míľnika našich dejín.
FOTO: © Bontonfilm
Podobnú rovnicu použili tvorcovia aj pri filme A máme, čo sme chceli. Rodinná dráma sa prelína s historickou udalosťou, ktorá všetkým zmenila život k nepoznaniu. Nie je to však len o kostre príbehu či hereckom obsadení. Bolek Polívka v jednom propagačnom videu k filmu povedal:
Komika
Atmosféra a scenár zohráva pri podobnosti tiež významnú úlohu. Má však film A máme, čo sme chceli, šancu preraziť a vpísať sa ľuďom do pamäti tak ako Pelíšky? Ťažko povedať, záležať bude na jeho divákoch. Osobne si myslím, že až taký úspech očakávať nemôžme, a nie kvôli tomu, že by nebol film remeselne zvládnutý, ale kvôli absencii „pelíškovskej“ komiky. Pelíšky síce mali tiež ťaživú tému, ale snažili sa to vyvážiť humorom, aby divák po dopozeraní nezostával v čírej depresii. Záver filmu A máme, čo sme chceli, je odľahčený, niekedy úsmevný, svojim spôsobom končí dobre a ťaživú atmosféru vystrieda teplo rodinného krbu. Sú to však práve hlášky ako Gagarinov bratr, skláři, hořící hovno, soudruzi z NDR či dusenie plynom v elektrickej rúre, ktoré z Pelíškov urobili kult – a práve niečo takéto v A máme, čo sme chceli absentovalo. Napriek tomu, že tu bola snaha o zakomponovanie prvkov, ktoré divákov prinútili sa tu a tam pousmiať, Pelíškom sa tento film v komike nevyrovná. Aj napriek niektorým podobnostiam si myslím, že porovnávanie týchto dvoch diel robí filmu A máme, čo sme chceli, skôr medvediu službu. Keď sa divák dokáže oprostiť od porovnávania, užije si tento debutový film oveľa viac.
FOTO: © Bontonfilm
Kanadská spolupráca
Film scenáristicky uchopili 2 ľudia – Maroš Hečko a Tomáš Dušička. K slovenským scenáristom sa pridal aj kanadský – David Cormican. Prvý menovaný už má skúsenosti s podobnou štruktúrou filmu, ako scenárista sa totiž už podieľal na snímke Amnestie, ktorá tiež popisuje určité udalosti zo začiatku 90. rokov. Tentokrát sa však zameral skôr na drámu rodinnej histórie a politické udalosti prebiehali na pozadí. Maroš Hečko a Tomáš Dušička spolupracovali aj na filme Invalid. David Cormican pochádza z Kanady, takže jeho vklad bol očividný, nakoľko sa medzi postavami vyskytla aj kanadská herečka Rachel Kramer. Tá však vo filme mala trochu divné entrée – neviem, kto by si po jednej prehýrenej noci na intráku v 90. rokoch doniesol domov dievčinu predstaviť rovno celej famílii.
ZDROJ: IG / amamecosmechceli
Na druhej strane začleniť do príbehu Kanaďanku, kde zhruba 23 % ľudí hovorí francúzsky a zvyšok anglicky, je celkom zaujímavý scenáristický krok. Anglicko a Francúzsko má už od stredoveku veľmi zložité vzťahy. Aj napriek tomu sa v Kanade nejakým spôsobom darí držať francúzsky hovoriacu menšinu s anglicky hovoriacim obyvateľstvom pokope. Myslím, že tento prvok môže byť dobrým prirovnaním, ak by mali autori s filmom ambície zaujať aj zahraničné publikum. Minimálne v Kanade preto lepšie pochopia česko-slovenské vzťahy. Zároveň pre domácich divákov je to naopak téma k diskusii po premietaní. Bolo potrebné rozdelenie? Kam sa naše republiky pohli? Čo by mohlo byť inak, keby sa Československo nerozdelilo? Film teda kladie mnoho otázok a doslova si žiada odpovede v diskusiách.
FOTO: © Bontonfilm
Udržanie napätia
Majorita filmového času sa odohráva zhruba na troch lokáciách – pred banskobystrickým kostolom, v dome Varchalovcov a v Roosveltovej nemocnici. Film tak nie je veľmi bohatý na lokácie, no a práve preto musí upútať oveľa viac po obsahovej stránke (scenár, herecká akcia, dialógy, kostýmy, masky a podobne…). Zápletka filmu je výborná, herecká akcia tiež a dráma odhaľovania rodinnej histórie drží diváka v napätí po celý čas. Nemá sa kedy nudiť, pretože s každou ďalšou stranou v spise ŠTB prichádza nové odhalenie a nová téma. Poslednú dobu sa filmom, ktoré sa odohrávajú na 2–3 lokáciách, darí udržať pozornosť diváka. Môže za to hlavne výborná dynamika deja. Po filme Přišla v noci, Vlastníci či Mimořádná událost je A máme, čo sme chceli, ďalším dielom, ktoré túto náročnú skúšku zvládlo.
FOTO: © archív Michala Kunes Kováča
Pre režiséra filmu je to debutový snímok. S Michalom Kunes Kováčom sme sa na tému jeho „prvého zárezu“, ale aj o jeho začiatkoch v audiovizuálnom svete rozprávali v rozhovore, ktorý sme zverejnili na našich stránkach (v slovenčine a tiež v češtine). Rozoberali sme to, že sa mu podarilo do filmu dostať pomerne zvučné mená, ale aj tých obsadzovanejších hercov mladšej generácie. Judit Pecháček napríklad po sérii postáv z dedinského prostredia (Piargy, Jozef Mak) otvorila opäť ďalšie dvere a diváci ju tak môžu pozorovať v novej hereckej polohe. Aj Janu Kovalčikovú diváci poznajú skôr z komediálnejších postáv (aspoň čo sa audiovizuálnej sféry týka), tentokrát však stvárnila serióznejšiu protagonistku.
ZDROJ: IG / amamecosmechceli
recenziu napísal: Adrián
